Blog padlého anjela

„Neboj sa, neublížim ti,“ usmial sa na Harryho Alex. „Ja nehryziem.“

„Ahoj, teší ma,“ zamumlal Harry po chvíli, keď ako-tak predýchal prvotný šok z Alexa. Síce si ho stále nedôverčivo obzeral, ale už naňho aspoň nehľadel so strachom a takmer nepriateľsky.

Odrazu vydesene vypískol, keď si ho cudzí chlapec spontánne vtiahol do objatia. Cítil, ako sa mu do očí tlačia slzy a v panike sa snažil vymaniť zo zovretia.

„Pusť ma...“ ticho vzlykol.

Chlapec ho okamžite pustil a vyľakane mu hľadel do očí.

„Čo sa stalo? Nechcel som ti ublížiť,“ opýtal sa s obavou vpísanou v sivých očiach.

„N-nič, len.. Ja....“ nezmyselne koktal Harry, pokiaľ mu neprišiel na pomoc sprievodca.

„Alex, na Harryho musíš ísť pomaly... Žiadne prudké, neočakávané dotyky. Buď naňho dobrý,“ upozorňoval ho, zatiaľ čo sa zelenooký chlapec snažil upokojiť a prestať sa triasť.

„Ty sa ma bojíš?“ prekvapene vydýchol Alex. Harry sa mierne ošil a zabodol pohľad do zeme. Alex len frustrovane vzdychol.

„Už je dobre, Harry, Alex je dobrý chlapec, neublíži ti,“ upokojujúco pohladil Louis Harryho po chrbte. Bolo mu ho ľúto. Síce ho chcel trochu vytrestať za jeho neustále pokúšanie a nezasiahnuť vôbec, ale ani vo sne by mu nenapadlo, akú reakciu v ňom vyvolá cudzí dotyk. To znamenalo jediné. Alex nemá Harryho dôveru. On áno. Na jednej strane sa cítil poctený, no na druhej mu bolo ľúto Alexa. Musel sa teraz cítiť dosť nepríjemne, nevediac, čo spustilo takú reakciu. Bolo jasné, že s tým bude musieť do budúcna niečo Harry urobiť. Nemôže predsa vyvádzať zakaždým, keď sa ho niekto dotkne.

„Bez obáv, Lou, už si dám pozor,“ smutne sa usmial Alex a zadíval sa kučeravcovi do očí. Harry si až teraz uvedomil, aký má ten emo chlapec podmanivý hlas. V tom prvotnom šoku si to vôbec nevšimol. Ale to, čo ho zarazilo najviac bol ublížený a sklamaný výraz na jeho tvári. Odrazu mu ho prišlo ľúto. Ako sa asi musel cítiť, keď sa s ním chcel normálne zoznámiť, a on, namiesto toho, aby mu priateľské objatie opätoval, na neho nepriateľsky zazerá a ešte ho od seba odháňa? Nevedel, čo sa v ňom zlomilo, ale odrazu mal pocit, že sa mu Alex začína páčiť. Jemne sa na chlapca usmial a tomu sa na tvári usadil prekvapený výraz.

Alex skenoval Harryho zvedavým pohľadom, rozmýšľajúc, čo sa môže preháňať tou kučeravou hlavičkou, a zelenoočkovi to začínalo byť nepríjemné. Nikdy nebol rád stredobodom pozornosti. Musí z tejto situácie nejako vykľučkovať. V tom mu zaškvŕkalo v bruchu. Hurá, záchrana prišla v pravej chvíli.

„Som hladný,“ zamračil sa na sprievodcu. „A ty si mi sľúbil obed.“

„A to aj dodržím. Chalani, pozývam vás na pizzu.“

„Všetko okej, Alex? Mama nerobila problémy?“ obrátil sa na svojho známeho Louis po tom, čo si všetci traja objednali u mladej, prsnatej čašníčky, ktorá z nich nevedela spustiť oči. Moja, keby si ty vedela, za aký tím dvaja z nich kopú...

„Ach, tú mi ani nespomínaj,“ pretočil Alex očami. „Kde sú tie časy keď ma nechcela nikde púšťať... Odkedy je u nás nasáčkovaný Sebastian, som pre ňu vzduch. Už aby som odtiaľ vypadol a býval s otcom,“ zlostne zaškrípal zubami.

„Alex býva s mamou v Edinburghu, ale na jeseň sa sťahuje do Londýna kvôli škole,“ vysvetlil Louis keď videl Harryho zmätený pohľad. „Tak som si myslel, že by ste vy dvaja mohli byť kamaráti.“

„Aha. A kto je Sebastian?“ vyletelo z Harryho prv, než si mohol rozmyslieť či je vhodné vyzvedať. To, že mu Louis bez jeho vedomia dohadzuje kamarátov, sa rozhodol neriešiť. Napokon, Alex nemusí byť taký hrozný... Na jeho kus je síce trošku výstrednejší, ale zatiaľ vyzerá ako milý chlapec.

„Matkin najnovší priateľ. Odkedy sa rozviedli s otcom, má každého pol roka nového nabijaka, ktorý sa snaží hrať na môjho otca. A pritom niektorí z nich neboli oveľa starší od Louisa a o výchove nemali ani len potuchy,“ znechutene si odfrkol.

„Je mi to ľúto,“ zamrmlal Harry. Síce vyrastal bez otca, no jeho mama sa oňho zaujímala. Bola pravý opak Alexovej mamy. Ani sedem rokov po otcovej smrti si nikoho nehľadala. Nechcela. Harrymu otec veľakrát chýbal. Nielen ako otec, i ako mužský vzor. Vyrastal s dvomi ženami. Možno práve preto nemal nikdy kamarátov a stalo sa z neho to, čo z neho je.

Často závidel spolužiakom, že majú s kým tráviť svoj čas a učiť sa všetky tie mužské práce, či chodiť na výlety. Jeho mama nemala na také veci čas, pretože musela zabezpečiť rodinu. No vždy si našla čas aj naňho aj na Gemmu. Každý večer sa ešte dlho v posteli spolu rozprávali, ako sa celý deň mal, čo robil, čo ho trápi a tak podobne.

No nikdy mu nedokázala úplne nahradiť otca. Pri spomienke naňho sa mu nevdojak vybavila niekoľko rokov stará spomienka. Mal vtedy asi trinásť.

Silno tresol dverami a v slzách sa zviezol popri stene na zem. Opäť to urobili. Znovu sa mu posmievali. Jemu i mamine. Ako keby on mohol za to, že nemá ocka, ktorý by ho tie veci naučil. Vari môže za to, že ocko dostal pred pár rokmi náhly infarkt, ktorý prosto neprežil? Slzy mu tiekli dolu tvárou, hlasno vzlykal a snažil sa dostať z hlavy urážky od spolužiakov, ktoré sa mu v nej ozývali celú cestu domov.

„Pozrite sa, Styles nevie opraviť obyčajný defekt!“ smial sa malý ryšavý zavalitý chlapec, keď Harry tlačil domov bicykel s prepichnutým kolesom.

„A divíš sa mu, Jack? Jasné, že ho to nemal kto naučiť, keď mu foter skapal a o jeho mater nemá žiadny chlap záujem...“

„Si obyčajná nula, Harold!“

„A pozrite sa na tie topánky, čo má na nohách... Pred dvomi rokmi ich nosila jeho sestra...“

„Nie!“ skríkol Harry a zlostne kopol do najbližšieho stojana na topánky a jeho obsah rozhádzal po jeho chodbe.

Ešte v ten deň prvýkrát použil žiletku, ktorú nedávno našiel ako pamiatku na otca...

„Harry? Si v poriadku?“ Alexov hlas i jemný dotyk na pleci ho vrátil späť do prítomnosti.

„Č-čo?“ zmätene zažmurkal a obzeral sa naokolo. „A-áno. Som. Len... spomenul som si na otca,“ zamrmlal a snažil sa zadržať slzy, čo si razili cestu von. S prekvapením zistil, že už má pred sebou tanier s objednanou pizzou.

„Dobrú chuť,“ nasilu sa usmial a pustil sa do jedla. O chvíľu sa opäť stratil vo svojich myšlienkach. Vďaka tej náhlej spomienke, na ktorú už nepomyslel pár rokov, i Alexovmu vyznaniu si uvedomil, že v konečnom dôsledku má vlastne šťastie. Síce mu otec neskutočne chýbal a často po večeroch tajne plakával, ale má aspoň mamu, ktorá ho ľúbi a zaujíma sa o neho. A aj keď nemôže mať najnovší mobil či značkové oblečenie, žijú si spolu relatívne šťastne a spokojne a snaží sa robiť všetko pre to, aby boli jej deti šťastné. Aj do Edinburghu ho poslala v dobrej viere, že príde na iné myšlienky. A už to rozhodnutie neľutoval. Keď príde domov, musí mamu silno objať a poďakovať jej.

Alex Harryho celý čas uprene pozoroval. Neušlo mu, že Harry plakal a že sa neskôr opäť stratil vo svojom vlastnom svete. Bolo mu ho ľúto. Ten chlapec to vážne nemá v živote ľahké. Z toho, čo sa v krátkosti dozvedel v telefóne od Louisa, i z toho, čo neskôr vytiahol z otca, vedel, že Harry je vďaka svojej orientácii šikanovaný a nemá kamarátov, ale zrejme to nie je jediné, čo ho trápi. Bol rád, že mu Louis zavolal a rozhodol sa, že Harrymu pomôže. Niečo ho k tomu kučeravému zelenookému chlapcovi tiahlo. Škoda len, že do Londýna sa sťahuje až na jeseň...

Keď o niečo neskôr opustili pizzeriu a Alex s ťažkým srdcom odchádzal opäť domov, bol rozhodnutý zmeniť Harrymu život. Netušil, čo prinesie budúcnosť, ale rozhodne nechce na toho chlapca zabudnúť.