Blog padlého anjela

„Našou ďalšou zastávkou budú edinburské žaláre, kde nás skupina hercov s pomocou špeciálnych efektov a kulís vezme na výlet edinburskou krvavou históriou a prevedie nás historickými hradnými väznicami. Súčasťou predstavenia sú okrem rôznych legiend aj „živé“ scény, kde herci prevezmú roly známych vrahov a zloduchov. Osemdesiat minútové predstavenie nás prevedie tisíc rokmi najstrašnejšej škótskej histórie. Prv, než do žalárov vojdeme, chcem vás upozorniť na to, že predstavenie nie je vhodné pre slabšie a citlivejšie povahy, preto nikoho nenútim ísť dnu. Dobre si to rozmyslite, a ak nezvládate pohľad na mučenie, utrpenie, krv a podobne, alebo sa na to jednoducho necítite, pokojne môžete ostať v autobuse s Marcom. Počas predstavenia totiž nie je možnosť odísť von.“

Harry vydesene počúval a triasol sa. To kam ich Louis zaviedol? Toto má byť súčasť školských prehliadok? Veď je to nechutné a morbídne...

Čo má robiť? Jeho zbabelá časť mu kázala ostať v autobuse a nikam nechodiť, zatiaľ čo jeho sebavedomejšie ja túžilo ísť dnu a prekonať svoj strach.

Zvádzal vnútorný boj. Ísť či nejsť? Takmer hamletovská otázka, napadlo mu. Keď mu bolo blbo na simulátore vesmírnej lode, ako zvládne toto? Toto bude isto oveľa horšie. Bál sa, no na druhej strane to chcel zažiť.

Zároveň vedel, že ak by ostal v autobuse, čakali by ho posmešky od Zayna a jeho bandy. Tie mu však boli v tej chvíli ukradnuté. Teraz mu viac záležalo na tom, aby mohol byť Louis naňho pyšný.

Keď autobus zastal na parkovisku blízko žalárov, Harry prekvapil sám seba. Ani nevedel ako, bez toho aby si uvedomil čo robí, odlepil sa od sedadla a spolu s prvými odvážlivcami si to mieril ku dverám. V tej chvíli bolo rozhodnuté. Už nebolo cesty späť. Zozadu autobusu sa ozývali posmešné výkriky na jeho adresu, no on si ich nevšímal. Jednostaj si v hlave opakoval dve vety: Zvládneš to, Harry. Pohľad na krv ti zle nerobí a za posledný rok si si toho vytrpel dosť.

„Si si istý, že to zvládneš?“ s miernou obavou v modrých očiach sa ho opýtal Louis a jemne ho pohladil po chrbte. Videl na ňom, že je vystrašený, a nechcel, aby tam išiel mlen preto, aby niečo niekomu dokázal. Nie je predsa hanba ostať v autobuse. Nebolo by to prvý raz,a určite nie ani posledný, čo sa tam niekto neodvážil ísť.

„Nie,“ úprimne priznal kučeravec. „Ale som rozhodnutý tam ísť.“ Nebyť autobusu plného ľudí, asi skočí brunetovi do náručia a nepohne sa odtiaľ.

„Ako myslíš,“ usmial sa sprievodca. „Len aby si to neskôr neľutoval.“ V skutočnosti bol však za toto jeho rozhodnutie neskutočne rád, pretože keď videl jeho vydesený pohľad spred ani nie desiatich minút, pochyboval o tom, že sa k návšteve žalára vôbec odhodlá. Napokon, veril že to zvládne. Harry je predsa silný chlapec.

„Vážené dámy, vážení páni,“ ozval sa zvučný hlas herca v dobovom kostýme, ktorý plnil zároveň úlohu sprievodcu po žalároch. „Zišli sme sa tu, aby sme boli svedkami niečoho nevídaného. O malú chvíľu na vlastné oči uvidíte tú najstrašnejšiu a najkrvavejšiu históriu Škótska. Ako prvé vám moji úžasní kolegovia predvedú predstavenie, ako pred mnohými rokmi prebiehal súdny proces.“

Ledva herec-sprievodca ukončil svoju reč, už na scénu nabehli muži, vlečúci takmer bezvládne telo spútaného muža, ktorého necitlivo šmarili na lavicu, ktorá mala slúžiť ako lavica obžalovaného. Obžalovaný sa triasol od zimy i od strachu a celé telo mal pokryté najrôznejšími ranami a modrinami. O malú chvíľu vstúpil do miestnosti sudca, ktorý muža zasypával otázkami, často nezmyselnými, v snahe prichytiť ho pri klamstve. Keď sa mu to nepodarilo ani po desiatich minútach, odovzdal odsúdeného mučiteľom, aby z neho vynútili priznanie.

Harry ani nedýchal. To, čoho sa bál, bolo nakoniec celkom v pohode. Ani následná jazda do kanibalskej jaskyne, v ktorej podľa legendy žil najznámejší škótsky kanibal Sawney Bean s družkou, deťmi a vnúčatami, či sledovanie priebehu pitvy v 19. storočí a vyčíňanie dvoch najslávnejších zabijakov a ich verejná poprava ho nevydesili tak ako očakával. Už si v duchu blahoželal k tomu, že to prežil bez ujmy na zdraví. No ako sa hovorí, nikdy sa netešte predčasne... Až scénka o poloobesenej Maggie, ktorá bola takmer pochovaná zaživa potom, čo bola neúspešne obesená kvôli utajovaniu svojho tehotenstva, dala jeho žalúdku zabrať. Našťastie, od obeda už uplynul dosť dlhý čas a tak jeho obsah neskončil v podzemí edinburských žalárov. Drop Ride labyrint už ale radšej vynechal. Predstava, že sa nechá dobrovoľne priviazať na tridsať metrov dlhú reťaz už bola preňho nepredstaviteľná.

Keď po dvoch hodinách vyšli z podzemia na čerstvý vzduch, Harry žiaril spokojnosťou. Zvládol to. Už-už sa chcel rozbehnúť za Louisom do autobusu, keď jeho pozornosť zaujalo niečo celkom zvláštne.

Zo žalárov práve vychádzal mŕtvolne bledý Zayn, v rozhovore s jeho verným kumpánom Nickom, a vydesene pri tom gestikuloval. Harry sa nedokázal ubrániť posmešnému odfrknutiu, čo sa, bohužiaľ, nezaobišlo bez povšimnutia.

„Čo ti je smiešne, Styles?“ oboril sa naňho Zayn, a keby nebol taký slabý a vydesený, bol by sa na Harryho ihneď vrhol.

„Ty, Zayn. Veľký a neporaziteľný Zayn Malik sa tu trasie od strachu ako malé decko. To sa nevidí často,“ uškŕňal sa Harry, hoci vedel, že za tento výsmech ho neskôr stihne krutý trest. Ale momentálne mu to bolo jedno. Už mal Zayna plné zuby.

„Drž hubu, lebo...“

„Lebo čo? Zase ma zmlátiš? Alebo sa ma pokúsiš znásilniť? Vymysli si niečo originálnejšie, Malik,“ odvrkol Harry a chystal sa odísť, keď ho zachytila cudzia ruka. Zayn, celý červený od hnevu zdrapil Harryho za rukáv mikiny.

„To si prehnal, Styles. Za toto zaplatíš!“ zasyčal a bez varovania Harrymu vrazil päsťou do tváre. Kučeravec vykríkol od bolesti a stratil rovnováhu. To využil Nick, ktorý ho zvalil na zem a držal ho aby neušiel. Harry skučal a snažil sa vymaniť z Nickovho zovretia. Keď videl ako sa k nemu skláňa Zayn s úmyslom vraziť mu do brucha, niečo sa v ňom zlomilo. Nie, už sa viac nenechá otĺkať a robiť zo seba Malikovi boxovacie vrece. Aj tak to ide schytať tak či tak a zajtra bude vyzerať ako po súboji s horským trollom, tak nech to aspoň za to stojí. Malik dostane čo si zaslúži. Za to, ako mu bezdôvodne ubližoval a ponižoval ho. Hromadila sa v ňom zlosť a prebudila v Harrym divú šelmu. Prudko vykopol a zasiahol tak Zaynov rozkrok. Snedý chlapec zvreskol a zosunul sa v bolestiach na zem. „Kurva, ty parchant jeden, ja ťa zabijem,“ nadával, pokiaľ sa snažil lapiť dych. To už sa nad Harrym skláňal jeho kumpán, rozhodnutý kamaráta pomstiť.

„Nie, Nick, nechaj ho, ja mu ukážem čo je to zahrávať sa so mnou,“ zozbieral sa a doslova sa vrhol na Harryho, ktorý sa práve pokúšal vstať. Obkročmo si naňho sadol a začal rozdávať rany. Okamžite sa strhol súboj na život a na smrť. Lietali facky, padali nadávky a vyhrážky. Harry, ležiaci na zemi mal nevýhodnú pozíciu, no napriek tomu neostal Zaynovi nič dlžný. Po nejakom čase sa mu ho podarilo odstrčiť a ocitol sa navrchu on. Váľali sa po zemi, šklbali si vlasy a mlátili sa hlava-nehlava.

Pomaly sa okolo nich tvorila skupinka ľudí, ktorí si nemohli nechať ujsť toto divadlo, pretože bolo neslýchané a nevídané, že by sa Harry Styles niekedy pobil. Vždy bol ten, čo rany prijímal, nie ich rozdával. A to že sa pobil práve so Zaynom, bola udalosť storočia. Senzácia.

Všetci sa na to dívali ako vyjavení, no nikto sa nemal k činu zasiahnuť a oboch chlapcov od seba odtrhnúť. Takmer by sa boli pozabíjali, keby neprišla záchrana v pravej chvíli.

„Čo sa to tu deje?“ zrúkol odrazu hlboký mužský hlas a keď zistil, čo je vo veci, okamžite sa vrhol medzi dvoch bitkárov.

„Ste normálni chalani? Mohli ste sa zabiť!“ vrieskal učiteľ Davis a keď videl, že Zaynovi jeho prítomnosť očividne neprekážala a opäť sa chcel vrhnúť na Harryho, silno ho zdrapil za golier bundy. To už ku skupinke bežal od autobusu aj vydesený Louis. Ujal sa Harryho a v rýchlosti zhodnotil jeho stav. Okrem roztrhnutého trička, rozbitého nosa a pery a pomaly sa tvoriaceho monokla pod okom sa zdal byť v poriadku. Síce zadýchaný, špinavý a strapatý, ale inak živý a zdravý. Zayn Malik ho nezaujímal, bol rád, že konečne dostal, čo si zaslúžil. Teraz bol preňho dôležitý Harry.

Zayn, ktorý nevyzeral o nič lepšie ako kučeravý chlapec, sa zatiaľ v Davisovom zovretí mykal ako besný. Akoby v nejakom amoku. Nadával, šklbal sa a urážal Harryho ešte dlho po tom, ako ich od seba odtiahli. Učiteľ musel vynaložiť veľkú silu aby ho udržal.

Ničomu nerozumel. Harry, ktorý väčšinou pôsobil placho a ustráchane, zložil by ho aj jeden slabší úder, teraz vyzeral, že Malikovi, preslávenému školskému bitkárovi, ktorý útočil zväčša na slabších, celkom dobre stačil. A podľa toho, ako Malik vyzeral, mu dal aj riadne do tela. Kde sa v ňom vzala taká agresivita? Ako sa mohol takto zmeniť? Alebo iba vyplávali na povrch dlho potláčané emócie a on konečne nabral odvahu vzoprieť sa agresorom? Teda, ak mal Tomlinson s tým šikanovaním pravdu...

Čo sa teda stalo? Zmenil ho Tomlinson? Je to medzi nimi naozaj také nevinné ako sa to snažia prezentovať, alebo niečo taja? Príliš veľa otázok a žiadna odpoveď. Ale ja prídem na to, čo je vo veci, pomyslel si, rozhodnutý zistiť pravdu za každú cenu.

„Divadlo sa skončilo, odchod do autobusu!“ zrúkol Davis na skupinku zvedavcov a potom sa obrátil k Zaynovi s Harrym. „Malik do autobusu, s tebou si to vybavím neskôr, a Styles ešte ostane tu.“

„Skurvení buzeranti,“ zhnusene si odfrkol Zayn smerom k Harrymu s Louisom, keď ho učiteľ konečne pustil.

„Povedal ten pravý,“ zakričal za ním Harry dostatočne nahlas, aby to počul nielen on. No keď ostal po Louisovom odchode sám, sklopil uši. Vedel, že má problém. Hrdinstvo a adrenalín z neho postupne vyprchávali, no malý pocit víťazstva sa usadil v jeho duši. Uľavilo sa mu. Dokázal to. Vzoprel sa Zaynovi. Bolelo ho celé telo a mal pocit, že ho prešiel parný valec, no cítil sa istým spôsobom ľahký, slobodný. Konečne sa cítil ako chlap.

„Si normálny, Styles?“ oboril sa Davis na Harryho po Zaynovom a Louisovom odchode do autobusu. Nechcel naňho kričať, ale zlosť v ňom bola silnejšia. No keď videl, ako sa chlapec od strachu prikrčil, upokojil sa. Už vôbec ničomu nerozumel. Ešte pred chvíľkou bol chlapec akčný, nebojácny a teraz sa pred ním trasie.

„Som sklamaný, Harry. Odkedy riešiš svoje problémy bitkou?“

„P-pane. To Malik začal. Bránil som sa,“ mrmlal so sklopenou hlavou.

„Podľa toho, čo som videl, nevyzeralo to ako sebaobrana... Ale keďže je to prvý incident tohto typu a navyše mimo školskej pôdy, nebudem to nikde hlásiť a nijako riešiť, ale sľúb mi, že ak budeš mať so Zaynom ešte nejaký problém, dáš mi vedieť. Dobre?“

Harry sa prekvapene pozrel na svojho učiteľa. Neveril vlastným ušiam. Odkedy je pre Davisa Harry? A odkedy sa o neho vlastne triedny zaujíma? Doteraz ho predsa jeho problémy nezaujímali, a to za ním spočiatku chodil takmer každý druhý deň... Čo sa stalo, zamrzlo peklo, alebo čo? Alebo sa Davis zbláznil?

„D-dobre,“ hlesol napokon, nervózny z celej tej situácie. Tá zmena sa mu veľmi nepáčila a šípil za tým nejaký problém.. „M-môžem už aj ja ísť do autobusu?“

„Samozrejme, nech na nás Marc s Louisom dlho nečakajú.“

Harry na nič nečakal a okamžite sa rozbehol do autobusu. Keď so sklopenou hlavou mieril na svoje miesto, cítil na sebe uprený Louisov pohľad, ale nemal odvahu pozrieť sa mu do očí., Hanbil sa. Za to, že ho sklamal, zradil jeho dôveru. Namiesto toho, aby si Zayna nevšímal, tak sa s ním pobil. Naozaj skvelé riešenie problémov... No na druhej strane, týmto činom sa mu značne uľavilo. Už vedel, že je schopný sa mu postaviť, hoci ho to bude niečo stáť.

Keď sa po nejakom čase odhodlal pozrieť sprievodcovým smerom, ich pohľady sa stretli. Louis sa naňho slabo usmial, no za jeho úsmevom Harry cítil aj niečo iné. Smútok a bolesť.

„Hlupáčik,“ odčítal mu z pier a vydýchol si. Nie je na neho nahnevaný.