Blog padlého anjela

Po brunetovom odchode si Harry uľahčene vydýchol. Konečne je na chvíľu sám. Niežeby Louisa nemal rád, práve naopak, jeho spoločnosť si užíval, ale nebol zvyknutý na to, že mal neustále niekoho za zadkom. Mal rokmi zaužívanú rutinu, že v škole sa to peklo pokúsil nejako prežiť (pokiaľ ho všetci ignorovali, bol na vrchole blaha) a doma bol až do večere zatvorený vo svojej izbe. Dokonca aj mama, keď s ním niečo chcela, musela klopať a počkať, kým jej Harry nedovolí vojsť. Keby to záležalo na ňom, aj tú večeru by si zjedol vo svojej izbe. Jednoducho mal rád samotu. Vtedy sa cítil najlepšie. Mohol si robiť čo chcel a nikto mu neubližoval, či neprikazoval čo môže a čo nie.

Od príchodu do Edinburghu mu takáto chvíľka samoty už bytostne chýbala. Potreboval chvíľu času pre seba. Usporiadať si svoje myšlienky a trochu sa odreagovať od všetkých problémov so Zaynom. A teraz nadišla jeho chvíľa. Presne vedel, čo urobí.

Dúfal, že kým sa Louis vráti, svoj zamýšľaný plán stihne dokončiť. Neprežil by to, keby ho pri tom on, alebo ktokoľvek iný, pristihol. Asi by sa prepadol od hanby.

Podišiel ku svojmu kufru a spomedzi kôpky oblečenia vytiahol malý balíček. V bielom baliacom papieri sa ukrýval malý zelený zápisník, ktorý si kúpil len nedávno a ešte nemal čas ho použiť. Chvíľu len tak bezmyšlienkovite prechádzal palcom po jeho obale a predstavoval si, ako postupne zaplní jeho stránky. A začne s tým, ako sa vďaka jednému mladému sprievodcovi začal jeho život meniť k znesiteľnejšiemu.

Harry si práve spisoval udalosti uplynulého dňa. Musel sa pousmiať, no i začervenať pri spomienke na to, ako vykoľajil Louisa cestou po Royal Mile. Áno, celý deň si ho obzeral, to je pravda, ale zároveň ho pozorne počúval. No nebyť Louisa a jeho priamej otázky, asi by sa nikdy neodhodlal na niečo také. No čo, iba prijal hodenú rukavicu, nie?

Louis. Muž, ktorý v priebehu niekoľkých dní prevrátil jeho život hore nohami. Ako jediný ho prijal takého aký je (čo si bude nahovárať, ani jeho mama nie je s jeho orientáciou úplne vysporiadaná, ale aspoň ho verejne neponižuje), a ukázal mu, že byť iný nie je nič, za čo by sa mal hanbiť. Muž s tými najkrajšími očami aké kedy videl, zamatovým hlasom a telom boha. Spomienka na Louisa, ktorý si po výstupe na Gladstone´s Land vyzliekol bundu a odhalil tak svoje potetované paže a pod bielym elastickým tielkom rysujúce sa svaly vzrušila Harryho natoľko, že cítil ako sa jeho pýcha opäť prebúdza k životu.

„A sakra,“ vzdychol kučeravec, keď zacítil v oblasti rozkroku veľmi dobre známe bolestivé napätie. „Teraz nie... Čo ak príde Louis?“ Rýchlym pohľadom na displej telefónu skontroloval čas. Louis bol preč asi polhodinu. Za aký čas sa môže vrátiť s pizzou? To by dovtedy mohol stihnúť, nie? A s myšlienkami na mladého sprievodcu, jeho dokonalé telo a sladké bozky začal odvádzať tú najrýchlejšiu ručnú prácu vo svojom živote.

***

Mladý sprievodca už-už držal kľučku od dverí, na perách pripravená otázka, keď v poslednej chvíli v šoku zamrzol, s očami rozšírenými od prekvapenia.

„Panebože...“

To, čo Louisa prinútilo cúvnuť a stiahnuť ruku z kľučky nebolo nič iné ako zvuky vychádzajúce z izby. Ale neboli to typické zvuky toho, že v izbe niekto býva. Boli to Harryho vzdychy, medzi ktorými započul aj svoje meno.

„To snáď nie,“ zaúpel a cítil, ako sa ho zmocňuje závrat. Škatule s pizzou položil pred dvere a vydesene utekal preč. Vážne nemusí byť svedkom toho ako si Harry honí a vzdychá pri tom jeho meno. Pane Bože, jeho meno! Úplne mu stačilo, že mu v ušiach zneli Harryho vzrušené stony a výkriky.

Cítil ako sám tvrdne. Vedel, že potrvá iba pár krátkych sekúnd kým bude jeho kamarát v pozore. Už len predstava, že sa Harry uspokojuje s myšlienkami naňho ho nehorázne vzrušovala a privádzala do šialenstva.

„Čo mám teraz, kurva, robiť?“ zavrčal, uvedomiac si, že má problém kolosálnych rozmerov. Otázka však bola zbytočná. Sám veľmi dobre vedel, že nemá inú možnosť, len to rozchodiť. Do izby teraz ísť nemôže (hoci po ničom inom, ako s tým Harrymu pomôcť, netúžil viac) a z pochopiteľných dôvodov nepripadali do úvahy ani spoločné záchody na prízemí pri recepcii.

„Kurva!“ frustrovane zahrešil a mieril si to k malému balkóniku na konci chodby. Snáď mu chladný nočný vzduch pomôže a schladí ho.

„Mysli na niečo odpudzujúce, Tommo,“ šepkal si, no jeho myseľ neustále vypĺňali predstavy Harryho skrúcajúceho sa pod ním, stonajúceho jeho meno a prosiaceho o viac...

Nie, toto nie, predstav si Conellovú, alebo Donnovenovú...zhlboka dýchal a snažil sa myslieť na niečo totálne nepríjemné, pretože bolesť v rozkroku bola už neznesiteľná a on nutne potreboval uvoľnenie. Musí sa toho zbaviť čo najskôr, lebo ak ho v takomto stave niekto uvidí, len ťažko sa vykrúti z toho, prečo mu stojí ako šikmá veža v Pise. Áno, predstava nahej a nadržanej starej ropuchy ho znechutila natoľko, že mal chuť vracať, no jeho erekcia sa akosi nezmenšovala. Zmučene zastonal, a vydýchnuc všetko vzduch z pľúc, oprel sa o zábradlie balkónika. Pomohlo by, keby skočil?

„Pán sprievodca? Ste v poriadku?“ ozval sa za ním mužský hlas, až ho od strachu myklo. Keď otočil hlavu, hľadel do zamračenej tváre jedného z Harryho učiteľov, pána Davisa.

„Ani nie,“ zmučene vydýchol, celý biely v tvári. „Ale nie je to nič hrozné. O chvíľu to prejde,“ hlesol. Snáď. Dúfal, že si muž nevšimne jeho hrču v nohaviciach a čo najskôr odíde.

„A kde máte Harryho?“ Zdá sa, že Louisove prosby ostali nevyslyšané a muž sa ho tu chystá trápiť ešte nejaký čas. Už len pri Harryho mene sa opäť vzrušil.

„Na izbe. Oddychuje.“ Honí si a vzdychá pri tom moje meno...

„To ste ho nechali samého?“ Zdalo sa mu, alebo v tom zaznela irónia?

„Harry má sedemnásť, nepotrebuje pestúnku.“

„Doteraz to vyzeralo inak,“ rýpol si učiteľ. „Nepohli ste sa od seba ani na krok.“

„Harry nechce byť sám a ja ho od seba neodháňam. Nemám dôvod. Nijako mi neublížil, ani nič podobné.“

„A vám nevadí, že je...? No... veď viete čo...“

„Že je gay? Nie. Malo by? Veď to nie je choroba.“

Učiteľ chvíľu vyjavene zíral na sprievodcu, akoby spadol z Marsu. Louis si sklamane pomyslel, že keby vedel o tom, že aj on kope za rovnaký tím ako Harry, tak s ním zrejme nestratí ani sekundu navyše. Ach, títo homofóbi... Ale nemienil sa vzdať za žiadnu cenu.

„Harry je náhodou správny chlapec,“ pokračoval po chvíli ticha. „Veľmi bystrý a vďačný. Len vy ste ho rovno odpísali kvôli jeho orientácii a nedali mu šancu ukázať, čo v ňom je.“

„A to ste o ňom zistili za tie štyri dni?“ úprimne sa čudoval pán Davis. Ako je možné, že ten mladý sprievodca vie o Harrym viac ako on, čo je jeho triedny a niekoľko rokov ho učí?

„Áno. Jediné, po čom Harry túži, je trochu pozornosti a pocit, že aj na ňom môže niekomu záležať. A to, že sa mu neustále niekto vysmieva a šikanuje ho, mu teda nijako nepomáha.“

Davis dlho nič nehovoril, len mlčky hľadel na Louisa. Niečo sa v ňom zlomilo. Náhle mu Harryho prišlo ľúto. Doteraz ho bral len ako rozmaznaného fagana, ktorý za ním chodil s každou somarinou, ale teraz zistil ako hlboko sa v ňom mýlil. Odrazu videl udalosti uplynulého roka v úplne inom svetle a začínal chápať náhlu zmenu v Harryho správaní. On za ním nechodil bezdôvodne... Ale prečo mu musel otvoriť oči niekto iný, preňho úplne cudzí človek?

Louis si učiteľove mlčanie vysvetlil po svojom.

„Prepáčte, pane, nechcel som sa vás dotknúť. Radšej sa vrátim na izbu. Dovidenia,“ zamrmlal a so sklonenou hlavou učiteľa obišiel. Keď bol asi dva metre od Davisa, začul za chrbtom tiché „Ďakujem.“ Na tvári sa mu po krátkom šokovanom nadýchnutí rozlial spokojný úsmev. Ak by len tento učiteľ prijal Harryho taký aký je a prestal ho odsudzovať, tak sa mu podarilo veľa a Conellovej vyhadzov ho nebude tak bolieť s vedomím, že Harry to má v škole o niečo ľahšie.

Keď sa vrátil na izbu, Harry sedel na posteli a niečo si písal. Keď ho uvidel vojsť, trošku vyplašene sa obzeral okolo seba, no nakoniec sa postavil, s úsmevom k nemu podišiel a spontánne ho objal. Louisovi sa pri tom vrelom privítaní podlomili kolená a zachvátili ho zimomriavky. To bolo také.... úžasné... Na toto by si teda vedel zvyknúť sakra rýchlo. Ale na to radšej ani nemysli, Tomlinson...

„Harry, je všetko v poriadku?“ prekvapene sa opýtal brunet, no kučeravcove objatie opätoval. Nedokázal odolať príležitosti môcť sa ho dotýkať, keď sa mu Harry takpovediac ponúka. Hoci nevedomky. Tak veľmi túžil ho zvaliť na tú posteľ a vybozkávať z neho dušu. A ešte oveľa, oveľa viac...

„V absolútnom,“ zazubil sa kučeravec a mierne sa začervenal pri pomyslení, čo by Louis videl, keby prišiel o pár minút skôr. To by bol trapas ako Londýn...

No, aspoň u niekoho, pomyslel si Louis a zmizol v kúpeľni.