Blog padlého anjela

„Mestský hrad sa týči na vrchole pradávnej sopečnej skaly uprostred mesta. Ako onedlho zistíte, je odtiaľto nádherný výhľad na panorámu celého Edinburghu. Podľa povesti sú v skale pod hradom vyhĺbené tajné chodby, ktoré vedú až do centra Starého Mesta. Jedna z nich bola odhalená už pred pár storočiami. Tento objav sprevádza aj nevysvetliteľná tragická nehoda. Do podzemia bol vyslaný člen vojenskej kapely, a aby bolo počuť ako postupuje, mal nahlas hrať na píšťaly. Náhle, asi v polovici chodby, zvuk píšťal stíchol. Vyslaná záchranná skupina narazila na pevnú skalu, ktorá blokovala priechod. Hudobníka už nikdy nikto nevidel, vraj dodnes blúdi kdesi pod hradom a miestami počuť kvílivý zvuk jeho nástroja.“

Louis so zapálením prednášal na nádvorí hradu prvú časť svojho naučeného a rokmi praxe zdokonaleného výkladu, keď jeho pohľad zablúdil k Harrymu. Na jeho obrovské prekvapenie kučeravec pozorne počúval a visel na každom jednom slove. Žeby toto bolo to, čo Harryho zaujíma? prebehlo mu hlavou a inštinktívne sa usmial, no úsmev mu povädol v okamihu, keď sa na chlapca zahľadel lepšie a uvedomil si, že nie výklad je to, čo Harryho zaujalo. Harry hľadel naňho. Čo hľadel, priam ho skenoval pohľadom. Pod ťarchou tých zelených smaragdov Louisov žalúdok urobil salto. Nie, Tomlinson, teraz nie, si profesionál, niečo takéto ťa predsa nemôže rozhádzať... Sústreď sa! vynadal si v duchu. Odvrátil svoj pohľad od kučeravého mladíka a svoju pozornosť zameral na pokračovanie výkladu.

„Do galérie edinburských hradných prízrakov patrí aj bezhlavý bubeník, vyťukávajúci neviditeľnými paličkami svado.., ehm, prepáčte, vojenský pochod, či nešťastná a krásna lady Glammisová obvinená z čarodejníctva, ktorá bola upálená pred zrakom svojho malého syna na hradnom vrchu. Občas sa vraj vracia na miesto svojho utrpenia.“

No výborne Tomlinson, to si tomu dal... Začínaš robiť chyby, Sústreď sa! nadával si Louis v duchu a po krátkej vyhliadke z nádvoria na panorámu mesta, viedol skupinu dnu do hradu.

No ani počas prehliadky samotného hradu to nebolo o nič lepšie. Harry sa síce na prvý pohľad nijako nevymykal svojmu doterajšiemu správaniu – chodil normálne so skupinou (ak sa za normálne dá považovať to, že bol zväčša na chvoste skupiny a javil sa totálne apatický), z času na čas sa mu prihovoril (keďže absolútna ignorácia by mohla vzbudiť podozrenie) – prosto sa správal tak, akoby sa deň predtým nebolo bývalo medzi nimi nič stalo, no Louis celý čas cítil na sebe jeho pohľady. Znervózňovalo ho to a preto bol myšlienkami úplne inde. Nieže by nebol na podobné prípady zvyknutý, mladé klientky naňho takto čumeli stále, no zízanie od dievčat s ním nerobilo nič. Ale Harry... Od Harryho to bolo iné. S Harrym sa večer predtým bozkával. S Harrym bude musieť obývať jednu izbu ešte niekoľko nasledujúcich dní. Ako to vydrží? Zmení ten jeden bozk ich nasledujúci vzťah? Budú okolo seba chodiť ako mačka okolo horúcej kaše, vzájomne sa vyhýbať, či nebodaj, tváriť sa, že sa nič nestalo a všetko je ako predtým? Alebo sa zmení úplne všetko a oni neostanú len pri jednom bozku? No nech by akokoľvek chcel, s Harrym si nič začať nemôže... Hoci sa mu páči a najradšej by sa naňho vrhol hneď, ako prídu domov.

Vždy, keď vo svojich úvahách prišiel až k tomuto sebapriznaniu, robil chybu za chybou. Nerozumel tomu. Ten výklad predsa poznal naspamäť, už ho rozprával toľkokrát, že by ho odrecitoval aj o polnoci, nie raz mu počas rozprávania blúdili myšlienky úplne iným smerom, ale nikdy sa nestalo, že by mu vypadol text, alebo sa pomýlil. Nikdy. Dokonca ani na začiatku, keď so sprevádzaním len začínal a bol vystresovaný viac ako pred prvým rande. Tak čo sa to s ním teraz, do pekla, deje? To ho naozaj dokáže jeden bozk takto vyviesť z rovnováhy?

Najhoršie bolo, že s tým nemohol nič robiť, len sa snažiť na to nemyslieť a sústrediť sa na svoju prácu. To však išlo ťažko s vedomím, že ho Harry vyzlieka pohľadom.

***

„Harry? Je všetko okej?“ prihovoril sa mu počas stúpania po Royal Mile, kráčajúc k Gladstone´s Land, poslednému cieľu ich dnešnej prehliadky. Už tie Harryho celodenné pohľady prosto nemohol vydržať.

„Jasné, prečo by nemalo byť?“ usmial sa na naňho kučeravec a v očiach mu iskrilo niečo šibalské.

„No... Počas prehliadky sa mi zdalo, že si chvíľami trochu mimo.“

„Ja a mimo? Kdežeeeee,“ provokatívne natiahol posledné slovo zelenoočko a stále sa usmieval, hoci sa jeho tvár jemne sfarbila do ružova.

„Tak prečo mám neustále pocit, že ma vyzliekaš pohľadom?“

Harry sa zhlboka nadýchol. Teraz je tá chvíľa, ktorú si celú noc predstavoval. So srdcom niekde v krku si povedal, že nemá čo stratiť.

„Pretože to nie je len pocit, Lou,“ žmurkol a uprene sa zahľadel do modrých očí sprievodcu. Srdce mu bilo ako o závod a opäť, ako niekoľkokrát predtým, pocítil v bruchu motýliky. Cítil, že už musí byť červený ako paradajka, ale nemohol už cúvnuť. Teraz, alebo nikdy, Styles... „A bol by som rád, keby to neostalo len pri pohľade,“ takmer nečujne zamrmlal, sklopil hlavu a s tichým popiskovaním pobehol dopredu a nechal zaskočeného Louisa samého.

„To čo malo, kurva, znamenať?“ šomral si nechápavo popod nos brunet. Je toto Harry, ktorého pozná? Kde sa podel ten malý, zakríknutý Harry, ktorý sa červenal už len pri pohľade naňho? Kedy sa stihol takto zmeniť? No musel uznať, že sa mu tento sebavedomejší Harry páčil viac. A ako mu to povedal? Lou? Pri tom oslovení mu poskočilo srdce a cítil, ako sa mu telom rozlieva príjemné teplo.

Ani Harry nebol o nič múdrejší. Sám nerozumel tomu, čo sa s ním deje. Ešte pred pár dňami mal problém pozrieť sa Louisovi do očí. A teraz ho tu provokuje a robí dvojzmyselné narážky. Kedy sa tak zmenil? Býval takýto predtým, než si Zayn a jeho poskokovia z neho urobil svoj objekt šikany? Zamyslene stúpal po Royal Mile a premýšľal. Je to možné... Včerajší bozk veľa zmenil. Niečo sa v Harrym zlomilo. V noci kvôli tomu takmer nemohol vôbec spať a veľa vecí si uvedomil. Ešte v začiatkoch vzťahu s Davidom bol on ten aktívnejší. Nebyť toho ich predčasného odlúčenia a Zaynovho prichytenia, po ktorom sa z Harryho stala chodiaca troska, trúfal by si tvrdiť, že by práve on bol ten, čo by inicioval v ich vzťahu niečo viac. A tesne pred tým, než nad ránom konečne upadol do oslobodzujúceho spánku, si predsavzal, že Louisa získa. Netušil síce ako, ale bol rozhodnutý zabojovať a pri prvej príležitosti nechať prehovoriť svoje sebavedomejšie ja. Aj keby tým Louisa od seba odohnal. Za pokus to stojí. Louis za to stojí. Ešte s nikým sa necítil tak príjemne a v bezpečí. Už dlho na ňom nikomu nezáležalo tak ako mladému sprievodcovi.

No ani nečakané odhalenie toho, čo sa v ňom dlhé roky skrývalo bez toho, aby o tom vedel, nemenilo nič na jeho súčasnej situácii. Ako sa teraz, po tomto všetkom, pozrie Louisovi do očí? Nemohol radšej držať jazyk za zubami? Styles, ty si taký idiot... Ostávalo mu len dúfať, že v tej chvíli nebol nablízku Zayn ani nikto podobný, kto by tú jeho narážku mohol okrem Louisa počuť.

***

V izbe mladého sprievodcu a jeho klienta vládlo ticho. Harry sledoval v televízii akýsi zábavný program, a Louis sa učil. Teda, z Harryho pohľadu sa o to snažil. Hoci kučeravec chcel televíziu vypnúť v momente, keď zistil, že sa Louis potrebuje učiť a namiesto toho si radšej čítať, brunet ho ubezpečil, že mu to neprekáža, že je na istú mieru hluku zvyknutý.

„Louis?“ ozvalo sa nesmelo z vedľajšej postele.

„Áno, Harry?“ brunet unavene vzhliadol od kopy papierov, vďačný za trochu rozptýlenia. Tak veľmi sa mu nechcelo na tú prekliatu skúšku učiť, ale mal už poslednú šancu na opravu.

„Som hladný,“ zamrmlal kučeravec.

„Čože? Myslíš to vážne?“

„No, áno. Na večeru som toho veľa nezjedol, lebo mi ten Cottage Pie nechutil,“ pokrčil Harry ramenami.

„Chceš ísť niekde von?“

„Nechce sa mi... Ale dal by som si pizzu. Nie je tu na okolí nejaká pizzéria?“

„A vieš, že áno? usmial sa Louis a pri pohľade do Harryho rozžiarených očí bolo rozhodnuté. „Akú máš rád?“

„Všetky,“ zaškeril sa Harry. „Takže výber nechám na teba.“

„Tak to ti pekne ďakujem,“ vzdychol Louis, ale usmieval sa pri tom. Natiahol sa po telefóne, a než sa Harry nazdal, už do telefónu diktoval svoju objednávku.

„Dobrý večer, tu je Louis Tomlinson... Áno, zase raz v Edinburghu... Áno, ako vždy, jednu Diabolskú a dnes k tomu aj jednu Kráľovskú. Nie, dovoz netreba, zastavím sa osobne, potrebujem si prevetrať hlavu. Ďakujem.“

„Ty si tam tuším stály zákazník,“ podpichol ho Harry, no vzápätí mu úsmev zamrzol a len šokovane zalapal po dychu, keď si Louis bez varovania vyzliekol tričko, poskytnúc mu tak opäť výhľad na jeho nahú vypracovanú hruď, a namiesto neho si obliekol červeno-čiernu kockovanú košeľu. Harry nedokázal od toho dokonalého tela odtrhnúť oči. Na okamih si s hrôzou uvedomil, čo urobí, ak si Louis stiahne nohavice. No tento raz mal šťastie a džínsy ostali na svojom pôvodnom mieste. No i ten malý moment, pohľad na brunetovu potetovanú hruď Harryho oberal o zdravý rozum a cítil, ako sa jeho telom začína rozlievať vzrušenie. „Tak ja idem, neobráť to tu zatiaľ hore nohami,“ zvolal Louis od dverí a už ho nebolo.

Harry si s úľavou vydýchol. Nebezpečenstvo pokušenia bolo zažehnané.

***

Louis sa vracal s dvomi škatuľkami pizze v rukách a práve vystupoval po schodoch, keď mu cestu zahatal Zayn Malik.

„Tak konečne mám šťastie aj na teba, Tomlinson.“

„Čo chceš?“ zavrčal Louis, nahnevaný, že Malik nedá pokoj. Ten chlapec bude jeho nočná mora. Tykanie už neriešil, dávno pochopil, že Malik nie je z tých, čo by si potrpeli na slušné správanie.

„Čo máš so Stylesom?“ tmavo hnedé oči nebezpečne blýskali a vysielali blesky na muža oproti.

„Už som ti povedal, že nič,“ pretočil Louis očami, ale tento raz neznel tak rozhodne ako naposledy.

„Aspoň neklam! Videl som, ako ste sa dnes na seba pozerali. Išiel na tebe oči nechať. A nemysli si, že som si nevšimol aký si z toho nervózny. A ako mu stál, keď si si v Gladstone vyzliekol tú skurvenú bundu. Slintal ako besný pes.“

„Čože?“

„Tak ty si si to nevšimol? Ale ja áno. A preto ťa varujem. Daj Stylesovi pokoj. Je môj, a vždy bude iba môj.“

Louis vytreštil oči a okamžite mu to všetko začalo dávať zmysel. Kúsky skladačky začali do seba zapadať.“

„Nezdá sa mi, že by mal Harry o teba záujem. A snáď je jeho vec s kým bude, nie? Ty mu v tom nemáš čo rozkazovať.“

„Aj tak je to len odporný buzerant, nie je šanca, že by ho mohol mať niekto rád. Môže byť rád, že ho chcem ja.“

V Louisovi sa dvíhala vlna hnevu. No keby teraz Malikovi rozbil hubu, nikomu by tým nepomohol, a Harrymu by akurát ešte viac skomplikoval život. Preto sa zo všetkých síl snažil zachovať pokoj a obrátiť Malikove slová proti jemu samému.

„Podľa toho ako sa o Harryho snažíš ty, nie si na tom asi inak, nie?“ uškrnie sa Louis. Jeho slová mali želaný efekt. Zayn očervenel, zaťal ruky v päsť a bolo vidno, že sa premáha, aby sprievodcovi jednu nevrazil. Pre nezainteresovaného, náhodného okoloidúceho to musel byť zaujímavý pohľad. Dvaja muži na schodoch, zabíjajúci sa pohľadmi, rozhodnutí neustúpiť.

„Daj mu pokoj, lebo...“ výhražne zavrčal Zayn, no Louis mu skočil do reči.

„Lebo čo? Dáš ma zbiť? Budeš ma urážať a zosmiešňovať? Pozri sa, u Harryho si tým možno dosiahol svoje, ale na mňa s tým nechoď. Iba sa zbytočne strápňuješ, Zayn.“

„Aj tak nerozumiem, čo sa ti na ňom môže páčiť,“ odfrkol si Zayn, rozhodnutý zmeniť taktiku. „Divím sa, že sa ti nehnusí,“ teatrálne si povzdychol a keď videl sprievodcov nechápavý pohľad, tušil, že na to ide dobre. „Tie jazvy...“

„O čom to hovoríš?“ zamračil sa Louis.

Na Zaynovej tvári sa objavil víťazoslávny úsmev. „Tak on sa ti ešte nepochválil... Chlapec sa hanbí vyzliecť tričko, že? Na jeho mieste by som aj ja radšej nosil dlhé rukávy,“ uškrnul sa a zmizol.

Louis za ním chvíľu nechápavo hľadel, no odrazu mu náhle poznanie otvorilo oči. Harry sa vždy prezlieka zásadne v kúpeľni, jeho nedávna prudká reakcia na zmienku o tričku s krátkym rukávom. Hoci sám vtedy mal dlhé rukávy, Harryho prudká reakcia ho prekvapila a už vtedy sa mu zdala prehnaná, ale ani vo sne by mu nenapadlo, že... „Bože, nie,“ vydýchol a okamžite sa rozbehol za Harrym.

Ak si Zayn myslí, že ma týmto odradí, škaredo sa mýli, navrával si cestou na izbu. Faktom však bolo, že v ňom tmavovlasý chlapec zasial semienko pochybností a opäť sa v ňom začala dvíhať zlosť. Bol rozhodnutý zistiť pravdu a hneď. Hoci by mal z Harryho to tričko stiahnuť aj nasilu.

Už-už držal kľučku od dverí, na perách pripravená otázka, keď v poslednej chvíli v šoku zamrzol, s očami rozšírenými od prekvapenia.

„Panebože...“ To snáď nie...