5. kapitola
„Konečne doma," s hlbokým povzdychom sa zvalil Harry na posteľ v momente, ako Louis zabuchol dvere izby. Sprievodca sa len pobavene uškŕňal.
„Ale no, vari to bolo až také hrozné?"
„Nie," pripustil unavene Harry. „Len som totálne groggy a brutálne ma bolia nohy. Neveril by som, že prejsť jeden park bude taká fuška."
„A to buď rád, že som vás nevytiahol aj na Artušove sídlo. Pôvodne som to mal v pláne, ale ako tak na teba pozerám, po tom výstupe by som ťa už asi musel niesť na rukách," neveriacky krútil Louis hlavou pri pohľade na chlapcov zmučený výraz.
„Č-Čo? T-To by si urobil?" Harry cítil, ako jeho tvár naberá červený odtieň. Zaboril hlavu do vankúša, aby si mladý sprievodca nevšimol jeho rozpaky.
Ani nevieš ako... A ešte oveľa viac... „No, ak by to bolo nutné," mykol Louis plecom a vyzliekol si bundu. „Tak čo, kamoš, stálo to za to?"
„Áno. Ja... Prepáč mi to ráno," zahanbene mrmlal Harry a ospravedlňujúco sa pozrel na Louisa.
„Je ti odpustené. Len to už viackrát na mňa neskúšaj. Nemusel by som už reagovať tak pokojne."
Harry vytreštil oči. Louisova reakcia na jeho ranný výbuch mu nepripadala práve najpokojnejšia. O dôvod viac si dať pozor a zbytočne ho neprovokovať. Bude sa musieť viac kontrolovať.
„D-dobre," hlesol.
„Ale teraz, šup z postele, je čas večere."
„Louis, nehnevaj sa, ale ja fakt nevládzem," fňukal Harry. „Je mi ľúto, ale tento krát budeš musieť jesť sám," zamrmlal a než stihol brunet čokoľvek namietnuť, Harry už pokojne odfukoval.
„Ten chlapec je neskutočný," vydýchol a fascinovane hľadel na tú spiacu krásu – anjelskú tváričku lemovanú neposlušnými kučerami a viečka, za ktorými sa ukrývali tie najkrajšie smaragdy aké kedy videl. Na perách mu hral jemný úsmev a brunet mal čo robiť aby sa udržal nepobozkať ich.
Vyzeral tak nevinne, krehko a zraniteľne, ale Louis už vedel, že zdanie klame a v Harrym sa ukrýva aj určitá bojovnosť a vzdor. Už mal česť sa o tom presvedčiť na vlastnej koži.
„Chlapče, ty budeš moja smrť," zaúpel a len neochotne odtrhol pohľad od spiaceho Harryho a prinútil sa myslieť na niečo iné než na to, čo všetko by najradšej s týmto kučeravým zelenookým stvorením urobil.
Keď sa Harry o pár hodín neskôr zobudil, vonku už bola hlboká tma a miestnosť osvetľovala iba malá stolná lampička. Louis sedel za stolom a niečo usilovne písal.
Harry sa posadil na posteli a zmätene sa obzeral.
„Koľko je hodín?"
Mladým sprievodcom pri tom nečakanom vyrušení chrapľavým hlasom, ešte viac zhrubnutým spánkom, viditeľne trhlo a takmer sa oblial horúcou kávou, s ktorej si práve usrkával.
„Ále, Šípková Ruženka sa nám prebudila?" usmial sa po počiatočnom šoku a voľnou rukou sa natiahol po mobil, ležiaci neďaleko, vedľa kopy papierov, ktoré študoval. „Je pol jedenástej."
„Čože?" zvolal Harry. „To som spal tak dlho?" Výborne, a je dávno po večeri... A ako na potvoru, práve začal pociťovať hlad. No nič, budem musieť vydržať do rána.
„Veď hovorím, Šípková Ruženka," uškrnul sa Louis a podišiel k Harrymu. „Som zvedavý, čo budeš teraz vyvádzať v noci."
Bola to len nevinná zmienka, konštatovanie, nebolo v tom myslené nič dvojzmyselné, no Harry okamžite očervenel a jeho myseľ zaplavili obrazy ako v tej posteli leží spolu s Louisom, predstavy Louisovho jazyka v jeho ústach, vzájomne prepletených nahých tiel a Harryho zvíjajúceho sa pod mladým sprievodcom. Louisove oslovenie ako Šípkovej Ruženky mu v tom iba napomáhalo.
Bol neskutočne vďačný šeru pri posteli, že mu Louis nevidí do tváre, lebo v tejto chvíli musel vyzerať ako rak. No ledva stihol prísť na iné myšlienky, izbu zalialo silné svetlo. Harry nespokojne zamrnčal, tá zmena sa mu vôbec nepáčila, no jeho oči si o chvíľu privykli a hľadel do vysmiatej tváre muža sediaceho na jeho posteli. Opäť sa prichytil pri myšlienke, aké úžasné musí byť bozkávať tie zmyselne plné pery, zaboriť prsty do jemných vlasov farby horkej čokolády. Nervózne sa ošil, keď si uvedomil, akým smerom sa uberajú jeho myšlienky a že o chvíľku bude mať tam dole dosť vážny problém. Jeho kamarát sa totiž začínal dožadovať pozornosti. V duchu sa vyfackal za svoje myšlienky a dúfal, že si Louis nič nevšimne.
„Deje sa niečo?" opatrne sa opýtal Louis, ktorý postrehol, že Harry nie je celkom vo svojej koži.
„N-nie. Len som hladný." A nadržaný.
„Tak potom mám pre teba prekvapenie," víťazoslávne zvolal mladý sprievodca a so širokým úsmevom vybral z chladničky čosi, čo Harry nevidel, keďže Louis mu stál otočený chrbtom. „Dnes podávali steak a lístkové cesto plnené mäsom, zeleninu a omáčku. Snáď ti to bude chutiť, bolo to výborné. Vydrž minútku, idem ti to do kuchynky prihriať."
„Ty si mi doniesol večeru?" vytreštil Harry oči, keď uvidel vzďaľujúci sa Louisov chrbát.
„No, niekto sa o teba a tvoj žalúdok postarať musí, keď tebe na tom nezáleží," naoko hundral Louis než zmizol na chodbe, ale Harry vedel, že to nemyslí vážne.
Kučeravca brunetova starostlivosť dojala a zahriala pri srdiečku. Keby sa mu toto stalo pri hocikom inom, že by namiesto večere zaspal, vykašľal by sa na neho a bolo by mu jedno, že bude do rána hladný. Už nemal žiadne pochybnosti o tom, že mladému sprievodcovi na ňom naozaj záleží – hoci nerozumel prečo – a bol rozhodnutý si to uňho nepokašľať svojimi zbytočnými výbuchmi.
„Ďakujem," šepol, keď sa Louis vrátil a tanier položil na stôl. Vyskočil z postele, pribehol k sprievodcovi a z vďačnosti ho spontánne objal. Keď si uvedomil čo urobil, stuhol a chcel sa okamžite odtiahnuť. No Louis vycítil jeho myšlienky a v snahe zabrániť Harrymu ujsť, ho objal tiež. Klamal by keby tvrdil, že ho to neprekvapilo. Práve naopak, nečakal to a dojalo ho to, no o to bol radšej, že to Harry urobil. Bol naňho hrdý. Nezáležalo na tom, či to bol prejav dôvery, alebo iba Harryho prejav vďačnosti. Nech to bolo čokoľvek, bolo to spontánne gesto a to svedčilo o tom, že mu začína dôverovať. A preto si chcel si to objatie užiť čo najdlhšie. Ktovie, kedy sa mu zase naskytne takáto príležitosť.
Musel sa usmiať nad tým, ako Harry prekvapene zalapal po dychu, keď mu objatie opätoval. Ale to, čo vzápätí nasledovalo, takmer pochovalo jeho sebaovládanie. Harry sa mu pozrel do očí, usmial sa a pritúlil sa k nemu, nasávajúc jeho vôňu. Rukami ho jemne hladil po chrbte. Louisovi sa zadrhol dych, točila sa mu hlava a podlamovali sa mu kolená. Musel vynaložiť všetko úsilie a sebakontrolu aby sa na Harryho nevrhol, keď sa mu doslova takto sám ponúkal. Musel si neustále opakovať, že Harry určite nevie čo robí, a čo mu svojim túlením spôsobuje, lebo inak by sa už dávno od neho odtiahol. Keď nemá rozum Harry, musí ho mať on. V tom mu padol pohľad na stôl a vedel, že je zachránený.
„No, choď jesť, kým ti to nevychladne."
Paráda.
(Karin, 4. 1. 2018 21:28)